Chcela by som Vám preložiť jeden článok, keďže viem, že nie všetci fandíte angličtine ako ja dnes :)
Ale ak áno, tak http://www.mariager-hojskole.dk/index.php?option=com_content&task=view&id=130&Itemid=1
Torunn, Geir a ich tri deti sú na biblickej škole ako výsledok životného volania, ktoré vyrástlo v niečo veľké. Predali dom a loď, dali výpoveď v práci a opustili komfort nórskeho prostrediam aby sa stali misionármi v Afrike. Celý tento proces začal pred 15 rokmi.
"Všetko to začalo, keď sme stretli Bruna Knutzena (bývalý riaditeľ na tejto škole pred 15 rokmi." rozprávaju Torunn a Geir.
"Rozprávali sme sa s ním, pretože sme mali volanie ísť na misiu do Afriky už od nášho detstva, ale bola tu neistota, či máme naozaj ísť. Náš rozhovor skončil s uvažovaním nad biblickou školou, ale nikdy to nešlo skutočne ďalej, možno preto, že ten čas nebol ten správny.
Namiesto toho, obaja trénovali. Torunn ako učiteľka a Geir ako stolár. Založili rodinu a domov s deťmi Stianom, Caroline a Oliverom, ktorý dnes majú 13, 10 a 5 rokov.
15 ročný sen sa stal skutočnosťou
Ale po 15 rokoch ich Boh začal znovu volať. Bol to zmätok myšlienok a pocitov, či si naozaj Boh želá, aby sa to stalo.
"Vedeli sme, že Boh chce niečo s nami vykonať, ale celkom sme nevedeli, o čo sa jedná. A tam sme začali žiadať Pána, aby nám zjavil, čo chce spraviť." hovorí Torunn.
"Začala som rozmýšlať o mene Bruno Knutzen znovu," pokračuje "A vtedy som si nevedela spomenúť, kto to bol - spevák, muzikan, kazateľ alebo niekto iný. Ale Geir to zachránil: Pamätal si letničnú školu v Dánsku, a tam sme šli na jej stránku a čítali sme si o tej škole. A zrazu, potom ako sme sa za to modlili, reklami sa zjavila - navštívte školu na dva dni zdarma."
Dva dni boli podstatnými
Iba na dva dni Torunn a Geir mohli navštíviť školu a boli to dva dni počas zimných prázdnin, a vtedy je najčastejšie nemožné zakúpiť si lístky na loď z Nórska do Dánska. Ale všetko šlo hladko a zrazu už sedeli na loďi do Dánska.
"Povedala som Bohu, ak je to správne miesto pre nás, tak mi dáš pokoj do duše a mysle, ak to je miesto kde potrebujeme byť. A keď sme už boli na ceste tam mala som pokoj vo svojom vnútri a pokračovalo to celú cestu." hovorí Torunn.
"Povedala som Bohu, že mi musí dať proroctvo. Nikdy som predtým neprijala proroctvo, ale ak by sme mali zobrať deti zo školy, skončiť našu prácu, všetko predať a cestovať do Dánska, musíme mať potvrdenie z hora.
A posledný deň na škole som dostala proroctvo. A to dalo rodine konečné pohnutie sa do Dánska a veľké rozhodnutie ísť na dva roky na biblickú školu z nášho bezpečného domovu."
ôsmeho ôsmy o ôsmej
Číslo osmej je biblický termín pre nový začiaok. Symbolicky, to bolo 8.augusta o ôsmej keď Torunn, Geir a ich tri deti prišli na biblickú školu pripravený spraviť prvú čiaru, začať od začiatku.
"Je jasné, že cestovanie do cudzej krajiny z rodnej krajiny je ťažké." hovorí Torunn. "Deti museli začať v novej škole s novými priateľmi a novým jazykom."
"Alebo Boh sa o nás postaral." hovrí Geir s presvedčením "Všetky naše vysoké záujmy ktoré sme mali a predsudky, ktoré sme mali o Božom volaní v našom živote sa stali zahanbujúce. A život, ktorý sme žili a vzdelanie, ktoré sme videli dnes môžme vidieť ako časť Božej školy."
Každý by mal mať skúsenosti
Torunn sa spolieha dopredu a hovorí: "V rovnakom čase sme zažili, po tom ako začala škola, že je na škole veľa vecí, ktoré sme sa mali naučiť dávno predtým, veci ktoré by som si priala poznať zo zboru.
Napríklad, očakávať a dôverovať Bohu. A mať "aha-zážitok" - to sme sa mohli naučiť skôr." usmieva sa a hovorí s entuziazmom: "Želám si, aby každý mal možnosť ísť na biblickú školu."
"Áno, špeciálne, keď sme dospelý a máme prácu a deti, tak strácame nadšenie, ktoré sme mali v mladosti." hovorí Geir a vysvetľuje "Paradoxom je, že hovoríš, že nemáš čas na Pána, čas na štúdium a čítanie, ale máš čas na pozeranie televízie niekoľko hodín týždenne."
Volanie nie je ukrižovanie
The Huuse family doesn’t see the calling for missionaries as a waiver.
»It is not a fasting where we are sitting in black clothes and throwing ashes on their heads, like,« says Torun with gestures.
»I thought I would be unhappy if we had to leave friends and family, 'crucify myself’, as it is written. Instead, I who have been a Christian my whole life and thought I’d seen it all, set new horizons. Now I see how my life so far simply has been taking a cup-full of the endless ocean.«
»Yes, a calling is really just something natural« supplements Geir. »Like a child growing up and at a time begins school. So is also the calling - it grows and then it must be released to live - live to the fullest.«
Huus rodina nevidí volanie pre misiu ako zriekanie sa.
"To nie je pôst kde musíš sedieť v čiernom oblečení a sypať si popol na hlavu." hovorí Torunn.
"Myslela som si, že budem nešťastná ak budem musieť opustiť priateľov a rodinu "ukrižovať samú seba" ako je napísané. Namiesto to, mne, ktorá som bola kresťankou celý zivot a myslela som si, že som všetko videla, bol daný nový pohľad. Teraz môžem vidieť ako bol môj život naplnený nekončiacim oceánom."
"Áno, volanie je skutočne niečo prirodzené." doplňuje Geir. "Ako dieťa vyrastie a začne so školou. A to je tiež volanie - skončí školu, musí ju opustiť aby začal žiť - žiť v plnosti."
