Mission - presentation!

I am sorry, I did not see that it is written in Slovak in the beginning.. so, for English speaking people, in the beginning it´s written:
"No human efforts, ideas, dreams, thoughts, struggling... can't understand what a greatness, what a beauty, what love, what a commitment,... is hidden there."

Prežitie v divočine ... ako bolo?

Bolo naozaj úžasne.
Konečne každý z nás pocítil, že niekam patrí. Hoci sme neboli celá trieda z misie, ale tí, čo sme tam boli, tak nás to zblížilo.
Tím Tanzánia zložení zo štyroch slovákov (Miriam, Miška, ja a Peťo) a nórskej rodinky (Geir, Torunn, Stian, Caroline a Oliver) verzus tím India, ktorý pozostáva z troch dánov (Kasper, Jasper a Jack) a manželského páru (dánka Sarah a američan Erik). A tak sme súťažili tím proti tímu, jednotlivec proti jednotlivcovi, a niekedy všetci spolu. A celý čas nás sprevádzali Solfrid s manželom Pierom a Camilla, ktorá je tento rok nová učiteľka na škole.
Počasie bolo skvelé. Pršalo, pršalo, pršalo a svietilo slnko a pršalo a pršalo. Napriek sáčkom v teniskách, ktoré mali chrániť naše chodidlá pred vodou, sme mohli vodu z ponožiek žmýkať.
Všetko to začalo o 18:30 kedy sme začali kráčať nevediac kam. A tak sme kráčali a kráčali, cez polia a lúky, počas dažďu samozrejme. Asi o dve hodiny sme dorazili na miesto, kde boli malé drevené otvorené chatrče (neboli to naozaj chatrče, ale verím, že sem neskôr pridám fotky a sami uvidíte), kde sme mali prespať. A tak sme si sadli, urobili ohník, ohriahli sa, bezvýznamne snažili aspoň trošku osušiť, keď nám Pier (manžel Solfrid) povedal, že ideme ďalej. Bolo asi desať hodín večer, všade tma a my sme sa s baterkami vybrali do hustého lesa.

1.úloha: Keď sme vošli do hustého lesa, Pier nám oznámil, že ideme vykonať prvú skúšku odvahy. Teda, pre mňa to bola určite skúška odvahy. Medzi stromami cez celý les viedla tenká dlhá nitka, ktorej sme sa mali chytiť a dostať sa na druhú stranu lesa. Baterky nám zobrali. Po minúte išiel každý sám. Kým som stála a rozmýšlala ako tam pôjdem sama som ešte necitíla až taký strach, ako keď som vykročila do neznáma, kde som naozaj nič nevidela. Vlastne tmu, ale takú ako uprostred lesa môžte vidiet. Bolo to asi 500metrov kráčania cez celý les. Les tam bol v štýle toho nášho novodubnického, samé "hore-dole", veľa stromov, do ktorých som narážala, keďže som ich nevidela. Kvôli blatu som viac času trávila na zemi, čo som stále padala. Mala som pocit, že to nikdy neskončí. Ale skončilo. Vďaka Bohu.

2.úloha: Keď som dorazila na koniec, čakal ma tam Erik so Sarah a Miška. A tak sme sa my štyria vybrali ďalej. Už s baterkami, hľadajúc na stromoch pripnuté nafarbené (takou odrážaciou farbou - vidíš ju iba keď na ňu zasvietiš) štipce, ktoré nám mali ukázať cestu. To bolo jednoduchšie, hoci sme zablúdili. A v čase keď sme rozmýšlali kade ďalej vyletel z kríkov Geir, a vystrašil ma k smrti :)

Čakali sme na zvyšok skupiny, samozrejme v kríkoch, aby sme ich mohli vystrašiť. Podarilo sa :) A potom sme sa pobrali naspäť, kde nás čakala Solfrid s Camillou. Nad ohňom sme upiekli chlieb a párky, dali si horúce kakao od Solfrid a o polnoci sa pobrali do spacákov.
Konečne som si išla ľahnúť, keď som zistila, že Geir mi omylom zobral Oliverov spacák. (z nórskej rodinky bol s nami iba Geir) Oliver má 5rokov a jeho spacák mal 140cm. Asi si viete predstaviť tú zimu, hlavne ráno :) :) :)

O siedmej raňajky a vybrali sme sa na cestu opäť. Pršalo. A tak sme kráčali opäť asi hodinu-dve, až sme dorazili do domu Solfrid, kde sme šli nakŕmiť najskôr psov. Solfrid má asi 11 psov. Jedného čierneho retrievera Cedrica a 10husky, ktorých mená si nepamätám.

3.úloha: hneď ako sme prišli sme sa opäť pustili do práce. Tentokrát to bolo veľmi dlhé lano s uzlami každého druhu. A tak každý z nás priviazal jednu svoju ruku k lanu a mali sme rozviazať všetky uzle bez toho aby sme sa odviazali. To nám zabralo asi 20minút, vďaka inteligentým ľuďom nášho misijného tímu :)

4.úloha. Mali sme si vybrať jedného človeka, lebo ide naozaj ťažká úloha. Hm, ťažká úloha, musíme vybrať niekoho silného. Kto to zvládne.. jasné Geir. Geir, čosi nad 90kilový muž z nórska, najsilnejší od nás. Jasné, musí ísť Geir. Pier sa len začal smiať s vetou "dobre ste si vybrali".. hm, naša úloha bola na nemocničných starých vojenských nosítkach prenieť Geira.. a však iba jeden kilometer. Skoro sme vypľuli duše :) No naozaj. Geir sa celý čas smial a prosil o odpustenie.. ale zvládli sme to, ako tím.

5.úloha: Vyčerpaní z Geira sme šli medzi psov. Solfrid má po stromoch vo výške asi troch metrov natiahnuté laná, po ktorých môžme kráčať. A tak sme šli hore. Skoro ako slack-line, ale môžeš sa držať lana hore :) a samozrejme si istená sedákom. Ja som šla hneď za Miškou a za mnou Geir, ktorý kráčal v gumákoch a samozrejme, že sa mu šmyklo, čo mňa skoro vystrelilo :) Celá pointa bola v tom, že sme kráčali stále vyššie a vyššie a potom asi zo sedem metrovej (možno viac musím sa spýtať) si mal skočiť a pustiť sa po lane. Tá výška mi roztriasla kolená a fakt to nebolo easy pre mňa len tak sprviť krok do predu a veriť, že to bude ako na šmýkalke :) ale zvládli sme to. Všetci.

6.úloha: Tentokrát tmová práca. Postaviť sa na vyrobené lyže piati za seba a prejsť okolo celej farmy a kto bude prvý.. poviem Vám nebolo to jednoduché. Našim vodcom bol Geir, za ním ja, Miriam, Peťo a za ním Miška. Vyhrali sme :)

7.úloha: Prišli sme k drevu, ktoré bolo asi meter vysoko od zeme podopreté z oboch strán. Našou úlohou bolo stáť na tomto tenkom dreve, ktoré bolo tenšie ako dĺžka našich nôh a prejsť jeden cez druhého bez pádu. A každý musel prejsť cez každého. Prvý tam stál Erik. Skúsila som to prvýkrát, druhýkrát, tretíkrát, štvrtýkrát,...na siedmy krát som to dokázala. Prečo? Lebo hoci ja už som si myslela, že toto určite nespravím, tak ľudia okolo mňa ma stále zahrňovali povzbudeniami, že oni vo mňa veria. A tak sme to spoločne dokázali.

8.úloha: Spraviť rovnováhu na takej obrovskej húpačke :) to bolo naozaj jednoduché. Iba sa postaviť na drevo a minútu sa nehýbať :)

9.úloha: bungee lano priviazané o strom a zapichuntím paličky do zeme zistiť kto je najsilnejší muž v tíme a kto je najsilnejšia žena. Muž: Geir a žena: Ja:)

10.úloha: stavať prepravky z mlieka na seba.. asi dvadstať. Tím proti tímu. My sme to nezvládli a tak India vyhrala. Bolo to jedna jedna.

11.úloha: ďaľšia úloha spočívala v zapichnutí nožíka do stromu čo najvyššie. Opäť sme boli proti sebe. Podmienkou bolo, že nesmieš liezť na strom, musíte sa stále držať nejakým spôsobom zeme. A tak sme šli na to. Sadla som si Geirovi na plecia. A potom Peťo (asi 190cm chlapec) sa postavil na moje plecia. :) Myslela som, že to už nevydržím. Ale vyhrali sme, asi o 5milimetrov :) ale vyhrali sme.

12.úloha: ďalej sme sa pobrali k jazierku, kde sme museli prejsť cez latku na malý ostrovček a potom na ďalší.. trošku logické ale zvládli sme to.

13.úloha: Prišli sme do garáže, kde bol iba okrúhly stôl plný plechoviek. Dalo sa ním točiť. Pod každou plechovkou bola minca. A tak to bolo na zapamätanie. Vyhral ten, čo našiel pod plechovkou vždy mincu :) Geir.

14.úloha: Vyberte si človeka. Ktotoľvek len nie Geir opäť. A tak sme si vybrali Mišku. Museli sme jej držať palice vo vzduchu a ona po nich kráčala.

15.úloha: Až sme prišli k tunelu, naozaj úzkemu tunelu. A Pier nám povedal, že cezeň musí prejsť každý z nás. Vojsť sa tam dalo len tak, že sme boli úplne vystretí, ale hýbať sa nedalo. A tak sme vždy na konci tunel zdvihli a osobu posunuli taým spôsobom. Keď sa objavila na konci, tak sme ju vytiahli. :)

16.úloha: Osoby si mali ľahnúť do tunela z oboch strán a my všetci ostatní sme ich potom rolovali dole a hore kopcom. Dodávam, že to bolo po výbornom jablkovo-šľahačkovom koláči. Takže keď som bola v tej tme a všetko sa mi točilo a Camilla oproti mne kričala tak bolo naozaj ťažké ponechať si koláč vo svojom žalúdku. Ale podarilo sa. :)

17.úloha: Dve tuby s dierkami, na ktorých dne bola loptička. A tak sme museli niektorí zakrývať dierky a iní bežali tam s späť pre vodu v plechovkách..

18.úloha: posledná. Ale skoro nás všetkých zabila :) Bežať asi 600metrov s nabitou vzduchovkou. A potom vystreliť do plechovky. Ak sa netrafíš, tak bežíš opäť, ak sa trafíš beží ďaľší. Každý musel ísť dvakrát. India vyhrala, ale asi o 5sekúnd.

A tak sme skončili. Dva - dva. Ani víťaz, ani porazení. Počas väčšiny programu nám pršalo. A tak mokrí, špinaví, spotení, skoro mŕtvi sme skončili. A darček od Solfrid a Piera? Že nás odviezli domov a nemuseli sme v hustom daždi kráčať ďalších 45minút.

Bol to naozaj skvelý víkend. Utuženie priateľstiev. Spoznanie slabých a aj silných stránok, ..spoznanie osobností. No naozaj to bolo úžasné.. odporúčam každému si niečo také vyskúšať. Hoci som mala na druhý deň teplotu a problémy so žalúdkom, svalovicu na každom mieste môjho tela,... v srdci iba príjemný pocit :) :) :)

WILDERNESS SURVIVAL

Každý týždeň dostávame nejaké nové výzvy. Na tento týždeň sme mali iba predstaviť svoje slabé a silné stránky. Tak to bolo naozaj easy..
Ale tá dnešná výzva mi vyrazila asi aj dych. Presne ako znie v nadpise.. ideme prežiť v divočine.. :) všetko sa to začne v piatok o 18:30 a jediné povolené veci sú:
1. pracovné oblečenie
2. spacák
3. fľaška s vodou
4. baterka
trvať by to celé malo 22hodín. A nemám ani len tušenia, čo to bude keď to bude.., a ešte sú tu pravidlá ako: žiadny mobil, žiadny make-up, žiadne tužidlá na vlasy... :)
Ale znie to zaujímavo.. :) kráčať v noci lesom. Hm.. :) na budúce Vám o tom napíšem.. aké to vlastne bolo.. :)

Opäť v škole.. MISSION AGAIN.. :)

Opäť misia. Tentokrát to naozaj nebolo jednoduché sa rozhodnút pre misiu. Pre tentokrát bol podmienkou Mission trip. Čiže nemôžeme chodiť na misiu len tak, lebo chceme byť na hodinách.
Asi všetci viete, ale Bohu som povedala sumu, podľa ktorej som mala potvrdené, že tam mám ísť. A tak niekedy koncom januára ma čaká opäť Afrika, ale pre tentokrát Tanzánia a už sa naozaj neviem dočkať.. a veľmi sa teším na ten čas.

Z dvoch dni na biblickej škole sa stali dva roky...

Chcela by som Vám preložiť jeden článok, keďže viem, že nie všetci fandíte angličtine ako ja dnes :)
Ale ak áno, tak http://www.mariager-hojskole.dk/index.php?option=com_content&task=view&id=130&Itemid=1

Torunn, Geir a ich tri deti sú na biblickej škole ako výsledok životného volania, ktoré vyrástlo v niečo veľké. Predali dom a loď, dali výpoveď v práci a opustili komfort nórskeho prostrediam aby sa stali misionármi v Afrike. Celý tento proces začal pred 15 rokmi.

"Všetko to začalo, keď sme stretli Bruna Knutzena (bývalý riaditeľ na tejto škole pred 15 rokmi." rozprávaju Torunn a Geir.
"Rozprávali sme sa s ním, pretože sme mali volanie ísť na misiu do Afriky už od nášho detstva, ale bola tu neistota, či máme naozaj ísť. Náš rozhovor skončil s uvažovaním nad biblickou školou, ale nikdy to nešlo skutočne ďalej, možno preto, že ten čas nebol ten správny.

Namiesto toho, obaja trénovali. Torunn ako učiteľka a Geir ako stolár. Založili rodinu a domov s deťmi Stianom, Caroline a Oliverom, ktorý dnes majú 13, 10 a 5 rokov.

15 ročný sen sa stal skutočnosťou
Ale po 15 rokoch ich Boh začal znovu volať. Bol to zmätok myšlienok a pocitov, či si naozaj Boh želá, aby sa to stalo.
"Vedeli sme, že Boh chce niečo s nami vykonať, ale celkom sme nevedeli, o čo sa jedná. A tam sme začali žiadať Pána, aby nám zjavil, čo chce spraviť." hovorí Torunn.

"Začala som rozmýšlať o mene Bruno Knutzen znovu," pokračuje "A vtedy som si nevedela spomenúť, kto to bol - spevák, muzikan, kazateľ alebo niekto iný. Ale Geir to zachránil: Pamätal si letničnú školu v Dánsku, a tam sme šli na jej stránku a čítali sme si o tej škole. A zrazu, potom ako sme sa za to modlili, reklami sa zjavila - navštívte školu na dva dni zdarma."

Dva dni boli podstatnými
Iba na dva dni Torunn a Geir mohli navštíviť školu a boli to dva dni počas zimných prázdnin, a vtedy je najčastejšie nemožné zakúpiť si lístky na loď z Nórska do Dánska. Ale všetko šlo hladko a zrazu už sedeli na loďi do Dánska.

"Povedala som Bohu, ak je to správne miesto pre nás, tak mi dáš pokoj do duše a mysle, ak to je miesto kde potrebujeme byť. A keď sme už boli na ceste tam mala som pokoj vo svojom vnútri a pokračovalo to celú cestu." hovorí Torunn.
"Povedala som Bohu, že mi musí dať proroctvo. Nikdy som predtým neprijala proroctvo, ale ak by sme mali zobrať deti zo školy, skončiť našu prácu, všetko predať a cestovať do Dánska, musíme mať potvrdenie z hora.
A posledný deň na škole som dostala proroctvo. A to dalo rodine konečné pohnutie sa do Dánska a veľké rozhodnutie ísť na dva roky na biblickú školu z nášho bezpečného domovu."

ôsmeho ôsmy o ôsmej
Číslo osmej je biblický termín pre nový začiaok. Symbolicky, to bolo 8.augusta o ôsmej keď Torunn, Geir a ich tri deti prišli na biblickú školu pripravený spraviť prvú čiaru, začať od začiatku.

"Je jasné, že cestovanie do cudzej krajiny z rodnej krajiny je ťažké." hovorí Torunn. "Deti museli začať v novej škole s novými priateľmi a novým jazykom."
"Alebo Boh sa o nás postaral." hovrí Geir s presvedčením "Všetky naše vysoké záujmy ktoré sme mali a predsudky, ktoré sme mali o Božom volaní v našom živote sa stali zahanbujúce. A život, ktorý sme žili a vzdelanie, ktoré sme videli dnes môžme vidieť ako časť Božej školy."

Každý by mal mať skúsenosti
Torunn sa spolieha dopredu a hovorí: "V rovnakom čase sme zažili, po tom ako začala škola, že je na škole veľa vecí, ktoré sme sa mali naučiť dávno predtým, veci ktoré by som si priala poznať zo zboru.
Napríklad, očakávať a dôverovať Bohu. A mať "aha-zážitok" - to sme sa mohli naučiť skôr." usmieva sa a hovorí s entuziazmom: "Želám si, aby každý mal možnosť ísť na biblickú školu."
"Áno, špeciálne, keď sme dospelý a máme prácu a deti, tak strácame nadšenie, ktoré sme mali v mladosti." hovorí Geir a vysvetľuje "Paradoxom je, že hovoríš, že nemáš čas na Pána, čas na štúdium a čítanie, ale máš čas na pozeranie televízie niekoľko hodín týždenne."

Volanie nie je ukrižovanie

The Huuse family doesn’t see the calling for missionaries as a waiver.
»It is not a fasting where we are sitting in black clothes and throwing ashes on their heads, like,« says Torun with gestures.
»I thought I would be unhappy if we had to leave friends and family, 'crucify myself’, as it is written. Instead, I who have been a Christian my whole life and thought I’d seen it all, set new horizons. Now I see how my life so far simply has been taking a cup-full of the endless ocean.«
»Yes, a calling is really just something natural« supplements Geir. »Like a child growing up and at a time begins school. So is also the calling - it grows and then it must be released to live - live to the fullest.«

Huus rodina nevidí volanie pre misiu ako zriekanie sa.
"To nie je pôst kde musíš sedieť v čiernom oblečení a sypať si popol na hlavu." hovorí Torunn.
"Myslela som si, že budem nešťastná ak budem musieť opustiť priateľov a rodinu "ukrižovať samú seba" ako je napísané. Namiesto to, mne, ktorá som bola kresťankou celý zivot a myslela som si, že som všetko videla, bol daný nový pohľad. Teraz môžem vidieť ako bol môj život naplnený nekončiacim oceánom."
"Áno, volanie je skutočne niečo prirodzené." doplňuje Geir. "Ako dieťa vyrastie a začne so školou. A to je tiež volanie - skončí školu, musí ju opustiť aby začal žiť - žiť v plnosti."

Naozaj stále viac a viac ľudí chce robiť misiu. Veľa ľudí chcú ísť na misiu. Ale veľmi málo ľudí je misionármi. Bije Tvoje srdce pre misiu?

Ak máš, tak základnou vecou, ktorú musíš vedieť, keď pôjdeš je, že vieš kto je Tvojím Bohom. Poznáš Ho a On pozná Teba. Máš s Ním vzťah ako so svojím milovaným Oteckom, On Ti je bližší než Tvoj najbližší priateľ. Musíš byť pripravený čeliť tomu, že je Tým jediným, s ktorým možno budeš mať úzky vzťah alebo komunikáciu, ...
Poznáš svoj život? Vieš odpovedať na otázku kam smeruješ? Musíš poznať hlas Svojho pastiera. Musíš poznať hlas Ducha Svätého naozaj dokonale, lebo to budeš potrebovať. Musíš sa naučiť počuť plač a bolesť ľudí... si pripravený?

Dnes sme mali hodinu s Chin Do Kham, D.Min., Ph.D. - ja osobne nekladiem dôraz na tituly, ale tento muž ma naozaj zaujal. Nie je z Afriky, ale je z Ázie (to píšem len kvôli názvu tohto blogu). Tento muž vyrastal v Burme (štát, ktorý susedí s krajinami ako Čína, India, Laos,..). Narodil sa s astmou a žil uprostred džungle. Nemohol vychádzať von, lebo jeho astma bola naozaj silná. Keď mal 13rokov, tak sa spýtal svojej mamy, či sa dá zomrieť aj na samotu. Cítil sa osamelý, bez priateľov. Ale vo svojich 15rokoch prijal Ježiša. Otec ho následne vyhnal z domu. (v Burme je väčšina obyvateľov budhisti). Keď šiel na strednú školu raz do týždňa sa celý deň modlil a postil za svoju rodinu. Po jej skončení sa jeho rodina obrátila. Momentálne žije v Amerike, myslím že v Chicagu. Je prezidentom jednej organizáce www.gocd.org (odporúčam si pozrieť jeho najnovší projekt o vybudovaní domov pre rodiny) a ma dve vysoké školy. Kto by to len tušil, že z tohto malého chlapca umierajúceho na astmu raz bude človek, ktorý káže evanjelium po celom svete? Myslíš, že nemáš smerovanie? Alebo že Ťa ľudia a tento svet už úplne odpísali? Boh Ťa túži použiť!

Keby príde do zboru, alebo do kostola opitý človek, alebo zdrogovaný človek.. čo spravíš? Čo Ti prejde mysľou? Verím, že Ti nenapadne ho vyhodiť z budovy alebo "myslieť si svoje". Našou úlohou je padnúť na kolená a prosiť o milosť pre každého jedného človeka na tejto zemi.

"I riekol Hospodin: Dobre som videl biedu môjho ľudu v Egypte a počul som jeho volanie o pomoc pred jeho poháňačmi, lebo poznám jeho bolesti. 8 Zostúpil som, aby som ho vytrhol z moci Egypta a aby som ho vyviedol z tejto krajiny do dobrej a rozsiahlej krajiny, do krajiny oplývajúcej mliekom a medom, do krajiny Kanaáncov, Chetejcov, Amorejcov, Perizejcov, Chivijcov a Jebúsejcov. Teraz, hľa, volanie Izraelcov o pomoc došlo ku mne a videl som, ako ich Egypťania utláčajú. Choď teraz, pošlem ťa k faraónovi a vyvedieš môj ľud, Izraelcov z Egypta. Mojžiš však odpovedal Bohu: Kto som ja, aby som šiel k faraónovi a aby som vyviedol Izraelcov z Egypta? I riekol mu: Veď ja budem s tebou a toto ti bude znamením, že som ťa poslal: Keď vyvedieš ľud z Egypta, budete Bohu slúžiť na tomto vrchu." Ex 3:7-11

A toto nie je len návrh pre Mojžiša... toto je príkaz.. pre každého jedného z nás.

Žiadne ľudské snahy, predstavy, sny, myšlienky, snaženia sa, ... nemôžu pochopiť aká veľkosť, aká krása, aká láska, aké odovzdanie sa, ... sa tam skrýva.