Prežitie v divočine ... ako bolo?

Bolo naozaj úžasne.
Konečne každý z nás pocítil, že niekam patrí. Hoci sme neboli celá trieda z misie, ale tí, čo sme tam boli, tak nás to zblížilo.
Tím Tanzánia zložení zo štyroch slovákov (Miriam, Miška, ja a Peťo) a nórskej rodinky (Geir, Torunn, Stian, Caroline a Oliver) verzus tím India, ktorý pozostáva z troch dánov (Kasper, Jasper a Jack) a manželského páru (dánka Sarah a američan Erik). A tak sme súťažili tím proti tímu, jednotlivec proti jednotlivcovi, a niekedy všetci spolu. A celý čas nás sprevádzali Solfrid s manželom Pierom a Camilla, ktorá je tento rok nová učiteľka na škole.
Počasie bolo skvelé. Pršalo, pršalo, pršalo a svietilo slnko a pršalo a pršalo. Napriek sáčkom v teniskách, ktoré mali chrániť naše chodidlá pred vodou, sme mohli vodu z ponožiek žmýkať.
Všetko to začalo o 18:30 kedy sme začali kráčať nevediac kam. A tak sme kráčali a kráčali, cez polia a lúky, počas dažďu samozrejme. Asi o dve hodiny sme dorazili na miesto, kde boli malé drevené otvorené chatrče (neboli to naozaj chatrče, ale verím, že sem neskôr pridám fotky a sami uvidíte), kde sme mali prespať. A tak sme si sadli, urobili ohník, ohriahli sa, bezvýznamne snažili aspoň trošku osušiť, keď nám Pier (manžel Solfrid) povedal, že ideme ďalej. Bolo asi desať hodín večer, všade tma a my sme sa s baterkami vybrali do hustého lesa.

1.úloha: Keď sme vošli do hustého lesa, Pier nám oznámil, že ideme vykonať prvú skúšku odvahy. Teda, pre mňa to bola určite skúška odvahy. Medzi stromami cez celý les viedla tenká dlhá nitka, ktorej sme sa mali chytiť a dostať sa na druhú stranu lesa. Baterky nám zobrali. Po minúte išiel každý sám. Kým som stála a rozmýšlala ako tam pôjdem sama som ešte necitíla až taký strach, ako keď som vykročila do neznáma, kde som naozaj nič nevidela. Vlastne tmu, ale takú ako uprostred lesa môžte vidiet. Bolo to asi 500metrov kráčania cez celý les. Les tam bol v štýle toho nášho novodubnického, samé "hore-dole", veľa stromov, do ktorých som narážala, keďže som ich nevidela. Kvôli blatu som viac času trávila na zemi, čo som stále padala. Mala som pocit, že to nikdy neskončí. Ale skončilo. Vďaka Bohu.

2.úloha: Keď som dorazila na koniec, čakal ma tam Erik so Sarah a Miška. A tak sme sa my štyria vybrali ďalej. Už s baterkami, hľadajúc na stromoch pripnuté nafarbené (takou odrážaciou farbou - vidíš ju iba keď na ňu zasvietiš) štipce, ktoré nám mali ukázať cestu. To bolo jednoduchšie, hoci sme zablúdili. A v čase keď sme rozmýšlali kade ďalej vyletel z kríkov Geir, a vystrašil ma k smrti :)

Čakali sme na zvyšok skupiny, samozrejme v kríkoch, aby sme ich mohli vystrašiť. Podarilo sa :) A potom sme sa pobrali naspäť, kde nás čakala Solfrid s Camillou. Nad ohňom sme upiekli chlieb a párky, dali si horúce kakao od Solfrid a o polnoci sa pobrali do spacákov.
Konečne som si išla ľahnúť, keď som zistila, že Geir mi omylom zobral Oliverov spacák. (z nórskej rodinky bol s nami iba Geir) Oliver má 5rokov a jeho spacák mal 140cm. Asi si viete predstaviť tú zimu, hlavne ráno :) :) :)

O siedmej raňajky a vybrali sme sa na cestu opäť. Pršalo. A tak sme kráčali opäť asi hodinu-dve, až sme dorazili do domu Solfrid, kde sme šli nakŕmiť najskôr psov. Solfrid má asi 11 psov. Jedného čierneho retrievera Cedrica a 10husky, ktorých mená si nepamätám.

3.úloha: hneď ako sme prišli sme sa opäť pustili do práce. Tentokrát to bolo veľmi dlhé lano s uzlami každého druhu. A tak každý z nás priviazal jednu svoju ruku k lanu a mali sme rozviazať všetky uzle bez toho aby sme sa odviazali. To nám zabralo asi 20minút, vďaka inteligentým ľuďom nášho misijného tímu :)

4.úloha. Mali sme si vybrať jedného človeka, lebo ide naozaj ťažká úloha. Hm, ťažká úloha, musíme vybrať niekoho silného. Kto to zvládne.. jasné Geir. Geir, čosi nad 90kilový muž z nórska, najsilnejší od nás. Jasné, musí ísť Geir. Pier sa len začal smiať s vetou "dobre ste si vybrali".. hm, naša úloha bola na nemocničných starých vojenských nosítkach prenieť Geira.. a však iba jeden kilometer. Skoro sme vypľuli duše :) No naozaj. Geir sa celý čas smial a prosil o odpustenie.. ale zvládli sme to, ako tím.

5.úloha: Vyčerpaní z Geira sme šli medzi psov. Solfrid má po stromoch vo výške asi troch metrov natiahnuté laná, po ktorých môžme kráčať. A tak sme šli hore. Skoro ako slack-line, ale môžeš sa držať lana hore :) a samozrejme si istená sedákom. Ja som šla hneď za Miškou a za mnou Geir, ktorý kráčal v gumákoch a samozrejme, že sa mu šmyklo, čo mňa skoro vystrelilo :) Celá pointa bola v tom, že sme kráčali stále vyššie a vyššie a potom asi zo sedem metrovej (možno viac musím sa spýtať) si mal skočiť a pustiť sa po lane. Tá výška mi roztriasla kolená a fakt to nebolo easy pre mňa len tak sprviť krok do predu a veriť, že to bude ako na šmýkalke :) ale zvládli sme to. Všetci.

6.úloha: Tentokrát tmová práca. Postaviť sa na vyrobené lyže piati za seba a prejsť okolo celej farmy a kto bude prvý.. poviem Vám nebolo to jednoduché. Našim vodcom bol Geir, za ním ja, Miriam, Peťo a za ním Miška. Vyhrali sme :)

7.úloha: Prišli sme k drevu, ktoré bolo asi meter vysoko od zeme podopreté z oboch strán. Našou úlohou bolo stáť na tomto tenkom dreve, ktoré bolo tenšie ako dĺžka našich nôh a prejsť jeden cez druhého bez pádu. A každý musel prejsť cez každého. Prvý tam stál Erik. Skúsila som to prvýkrát, druhýkrát, tretíkrát, štvrtýkrát,...na siedmy krát som to dokázala. Prečo? Lebo hoci ja už som si myslela, že toto určite nespravím, tak ľudia okolo mňa ma stále zahrňovali povzbudeniami, že oni vo mňa veria. A tak sme to spoločne dokázali.

8.úloha: Spraviť rovnováhu na takej obrovskej húpačke :) to bolo naozaj jednoduché. Iba sa postaviť na drevo a minútu sa nehýbať :)

9.úloha: bungee lano priviazané o strom a zapichuntím paličky do zeme zistiť kto je najsilnejší muž v tíme a kto je najsilnejšia žena. Muž: Geir a žena: Ja:)

10.úloha: stavať prepravky z mlieka na seba.. asi dvadstať. Tím proti tímu. My sme to nezvládli a tak India vyhrala. Bolo to jedna jedna.

11.úloha: ďaľšia úloha spočívala v zapichnutí nožíka do stromu čo najvyššie. Opäť sme boli proti sebe. Podmienkou bolo, že nesmieš liezť na strom, musíte sa stále držať nejakým spôsobom zeme. A tak sme šli na to. Sadla som si Geirovi na plecia. A potom Peťo (asi 190cm chlapec) sa postavil na moje plecia. :) Myslela som, že to už nevydržím. Ale vyhrali sme, asi o 5milimetrov :) ale vyhrali sme.

12.úloha: ďalej sme sa pobrali k jazierku, kde sme museli prejsť cez latku na malý ostrovček a potom na ďalší.. trošku logické ale zvládli sme to.

13.úloha: Prišli sme do garáže, kde bol iba okrúhly stôl plný plechoviek. Dalo sa ním točiť. Pod každou plechovkou bola minca. A tak to bolo na zapamätanie. Vyhral ten, čo našiel pod plechovkou vždy mincu :) Geir.

14.úloha: Vyberte si človeka. Ktotoľvek len nie Geir opäť. A tak sme si vybrali Mišku. Museli sme jej držať palice vo vzduchu a ona po nich kráčala.

15.úloha: Až sme prišli k tunelu, naozaj úzkemu tunelu. A Pier nám povedal, že cezeň musí prejsť každý z nás. Vojsť sa tam dalo len tak, že sme boli úplne vystretí, ale hýbať sa nedalo. A tak sme vždy na konci tunel zdvihli a osobu posunuli taým spôsobom. Keď sa objavila na konci, tak sme ju vytiahli. :)

16.úloha: Osoby si mali ľahnúť do tunela z oboch strán a my všetci ostatní sme ich potom rolovali dole a hore kopcom. Dodávam, že to bolo po výbornom jablkovo-šľahačkovom koláči. Takže keď som bola v tej tme a všetko sa mi točilo a Camilla oproti mne kričala tak bolo naozaj ťažké ponechať si koláč vo svojom žalúdku. Ale podarilo sa. :)

17.úloha: Dve tuby s dierkami, na ktorých dne bola loptička. A tak sme museli niektorí zakrývať dierky a iní bežali tam s späť pre vodu v plechovkách..

18.úloha: posledná. Ale skoro nás všetkých zabila :) Bežať asi 600metrov s nabitou vzduchovkou. A potom vystreliť do plechovky. Ak sa netrafíš, tak bežíš opäť, ak sa trafíš beží ďaľší. Každý musel ísť dvakrát. India vyhrala, ale asi o 5sekúnd.

A tak sme skončili. Dva - dva. Ani víťaz, ani porazení. Počas väčšiny programu nám pršalo. A tak mokrí, špinaví, spotení, skoro mŕtvi sme skončili. A darček od Solfrid a Piera? Že nás odviezli domov a nemuseli sme v hustom daždi kráčať ďalších 45minút.

Bol to naozaj skvelý víkend. Utuženie priateľstiev. Spoznanie slabých a aj silných stránok, ..spoznanie osobností. No naozaj to bolo úžasné.. odporúčam každému si niečo také vyskúšať. Hoci som mala na druhý deň teplotu a problémy so žalúdkom, svalovicu na každom mieste môjho tela,... v srdci iba príjemný pocit :) :) :)