Prežitie v divočine ... ako bolo?

Bolo naozaj úžasne.
Konečne každý z nás pocítil, že niekam patrí. Hoci sme neboli celá trieda z misie, ale tí, čo sme tam boli, tak nás to zblížilo.
Tím Tanzánia zložení zo štyroch slovákov (Miriam, Miška, ja a Peťo) a nórskej rodinky (Geir, Torunn, Stian, Caroline a Oliver) verzus tím India, ktorý pozostáva z troch dánov (Kasper, Jasper a Jack) a manželského páru (dánka Sarah a američan Erik). A tak sme súťažili tím proti tímu, jednotlivec proti jednotlivcovi, a niekedy všetci spolu. A celý čas nás sprevádzali Solfrid s manželom Pierom a Camilla, ktorá je tento rok nová učiteľka na škole.
Počasie bolo skvelé. Pršalo, pršalo, pršalo a svietilo slnko a pršalo a pršalo. Napriek sáčkom v teniskách, ktoré mali chrániť naše chodidlá pred vodou, sme mohli vodu z ponožiek žmýkať.
Všetko to začalo o 18:30 kedy sme začali kráčať nevediac kam. A tak sme kráčali a kráčali, cez polia a lúky, počas dažďu samozrejme. Asi o dve hodiny sme dorazili na miesto, kde boli malé drevené otvorené chatrče (neboli to naozaj chatrče, ale verím, že sem neskôr pridám fotky a sami uvidíte), kde sme mali prespať. A tak sme si sadli, urobili ohník, ohriahli sa, bezvýznamne snažili aspoň trošku osušiť, keď nám Pier (manžel Solfrid) povedal, že ideme ďalej. Bolo asi desať hodín večer, všade tma a my sme sa s baterkami vybrali do hustého lesa.

1.úloha: Keď sme vošli do hustého lesa, Pier nám oznámil, že ideme vykonať prvú skúšku odvahy. Teda, pre mňa to bola určite skúška odvahy. Medzi stromami cez celý les viedla tenká dlhá nitka, ktorej sme sa mali chytiť a dostať sa na druhú stranu lesa. Baterky nám zobrali. Po minúte išiel každý sám. Kým som stála a rozmýšlala ako tam pôjdem sama som ešte necitíla až taký strach, ako keď som vykročila do neznáma, kde som naozaj nič nevidela. Vlastne tmu, ale takú ako uprostred lesa môžte vidiet. Bolo to asi 500metrov kráčania cez celý les. Les tam bol v štýle toho nášho novodubnického, samé "hore-dole", veľa stromov, do ktorých som narážala, keďže som ich nevidela. Kvôli blatu som viac času trávila na zemi, čo som stále padala. Mala som pocit, že to nikdy neskončí. Ale skončilo. Vďaka Bohu.

2.úloha: Keď som dorazila na koniec, čakal ma tam Erik so Sarah a Miška. A tak sme sa my štyria vybrali ďalej. Už s baterkami, hľadajúc na stromoch pripnuté nafarbené (takou odrážaciou farbou - vidíš ju iba keď na ňu zasvietiš) štipce, ktoré nám mali ukázať cestu. To bolo jednoduchšie, hoci sme zablúdili. A v čase keď sme rozmýšlali kade ďalej vyletel z kríkov Geir, a vystrašil ma k smrti :)

Čakali sme na zvyšok skupiny, samozrejme v kríkoch, aby sme ich mohli vystrašiť. Podarilo sa :) A potom sme sa pobrali naspäť, kde nás čakala Solfrid s Camillou. Nad ohňom sme upiekli chlieb a párky, dali si horúce kakao od Solfrid a o polnoci sa pobrali do spacákov.
Konečne som si išla ľahnúť, keď som zistila, že Geir mi omylom zobral Oliverov spacák. (z nórskej rodinky bol s nami iba Geir) Oliver má 5rokov a jeho spacák mal 140cm. Asi si viete predstaviť tú zimu, hlavne ráno :) :) :)

O siedmej raňajky a vybrali sme sa na cestu opäť. Pršalo. A tak sme kráčali opäť asi hodinu-dve, až sme dorazili do domu Solfrid, kde sme šli nakŕmiť najskôr psov. Solfrid má asi 11 psov. Jedného čierneho retrievera Cedrica a 10husky, ktorých mená si nepamätám.

3.úloha: hneď ako sme prišli sme sa opäť pustili do práce. Tentokrát to bolo veľmi dlhé lano s uzlami každého druhu. A tak každý z nás priviazal jednu svoju ruku k lanu a mali sme rozviazať všetky uzle bez toho aby sme sa odviazali. To nám zabralo asi 20minút, vďaka inteligentým ľuďom nášho misijného tímu :)

4.úloha. Mali sme si vybrať jedného človeka, lebo ide naozaj ťažká úloha. Hm, ťažká úloha, musíme vybrať niekoho silného. Kto to zvládne.. jasné Geir. Geir, čosi nad 90kilový muž z nórska, najsilnejší od nás. Jasné, musí ísť Geir. Pier sa len začal smiať s vetou "dobre ste si vybrali".. hm, naša úloha bola na nemocničných starých vojenských nosítkach prenieť Geira.. a však iba jeden kilometer. Skoro sme vypľuli duše :) No naozaj. Geir sa celý čas smial a prosil o odpustenie.. ale zvládli sme to, ako tím.

5.úloha: Vyčerpaní z Geira sme šli medzi psov. Solfrid má po stromoch vo výške asi troch metrov natiahnuté laná, po ktorých môžme kráčať. A tak sme šli hore. Skoro ako slack-line, ale môžeš sa držať lana hore :) a samozrejme si istená sedákom. Ja som šla hneď za Miškou a za mnou Geir, ktorý kráčal v gumákoch a samozrejme, že sa mu šmyklo, čo mňa skoro vystrelilo :) Celá pointa bola v tom, že sme kráčali stále vyššie a vyššie a potom asi zo sedem metrovej (možno viac musím sa spýtať) si mal skočiť a pustiť sa po lane. Tá výška mi roztriasla kolená a fakt to nebolo easy pre mňa len tak sprviť krok do predu a veriť, že to bude ako na šmýkalke :) ale zvládli sme to. Všetci.

6.úloha: Tentokrát tmová práca. Postaviť sa na vyrobené lyže piati za seba a prejsť okolo celej farmy a kto bude prvý.. poviem Vám nebolo to jednoduché. Našim vodcom bol Geir, za ním ja, Miriam, Peťo a za ním Miška. Vyhrali sme :)

7.úloha: Prišli sme k drevu, ktoré bolo asi meter vysoko od zeme podopreté z oboch strán. Našou úlohou bolo stáť na tomto tenkom dreve, ktoré bolo tenšie ako dĺžka našich nôh a prejsť jeden cez druhého bez pádu. A každý musel prejsť cez každého. Prvý tam stál Erik. Skúsila som to prvýkrát, druhýkrát, tretíkrát, štvrtýkrát,...na siedmy krát som to dokázala. Prečo? Lebo hoci ja už som si myslela, že toto určite nespravím, tak ľudia okolo mňa ma stále zahrňovali povzbudeniami, že oni vo mňa veria. A tak sme to spoločne dokázali.

8.úloha: Spraviť rovnováhu na takej obrovskej húpačke :) to bolo naozaj jednoduché. Iba sa postaviť na drevo a minútu sa nehýbať :)

9.úloha: bungee lano priviazané o strom a zapichuntím paličky do zeme zistiť kto je najsilnejší muž v tíme a kto je najsilnejšia žena. Muž: Geir a žena: Ja:)

10.úloha: stavať prepravky z mlieka na seba.. asi dvadstať. Tím proti tímu. My sme to nezvládli a tak India vyhrala. Bolo to jedna jedna.

11.úloha: ďaľšia úloha spočívala v zapichnutí nožíka do stromu čo najvyššie. Opäť sme boli proti sebe. Podmienkou bolo, že nesmieš liezť na strom, musíte sa stále držať nejakým spôsobom zeme. A tak sme šli na to. Sadla som si Geirovi na plecia. A potom Peťo (asi 190cm chlapec) sa postavil na moje plecia. :) Myslela som, že to už nevydržím. Ale vyhrali sme, asi o 5milimetrov :) ale vyhrali sme.

12.úloha: ďalej sme sa pobrali k jazierku, kde sme museli prejsť cez latku na malý ostrovček a potom na ďalší.. trošku logické ale zvládli sme to.

13.úloha: Prišli sme do garáže, kde bol iba okrúhly stôl plný plechoviek. Dalo sa ním točiť. Pod každou plechovkou bola minca. A tak to bolo na zapamätanie. Vyhral ten, čo našiel pod plechovkou vždy mincu :) Geir.

14.úloha: Vyberte si človeka. Ktotoľvek len nie Geir opäť. A tak sme si vybrali Mišku. Museli sme jej držať palice vo vzduchu a ona po nich kráčala.

15.úloha: Až sme prišli k tunelu, naozaj úzkemu tunelu. A Pier nám povedal, že cezeň musí prejsť každý z nás. Vojsť sa tam dalo len tak, že sme boli úplne vystretí, ale hýbať sa nedalo. A tak sme vždy na konci tunel zdvihli a osobu posunuli taým spôsobom. Keď sa objavila na konci, tak sme ju vytiahli. :)

16.úloha: Osoby si mali ľahnúť do tunela z oboch strán a my všetci ostatní sme ich potom rolovali dole a hore kopcom. Dodávam, že to bolo po výbornom jablkovo-šľahačkovom koláči. Takže keď som bola v tej tme a všetko sa mi točilo a Camilla oproti mne kričala tak bolo naozaj ťažké ponechať si koláč vo svojom žalúdku. Ale podarilo sa. :)

17.úloha: Dve tuby s dierkami, na ktorých dne bola loptička. A tak sme museli niektorí zakrývať dierky a iní bežali tam s späť pre vodu v plechovkách..

18.úloha: posledná. Ale skoro nás všetkých zabila :) Bežať asi 600metrov s nabitou vzduchovkou. A potom vystreliť do plechovky. Ak sa netrafíš, tak bežíš opäť, ak sa trafíš beží ďaľší. Každý musel ísť dvakrát. India vyhrala, ale asi o 5sekúnd.

A tak sme skončili. Dva - dva. Ani víťaz, ani porazení. Počas väčšiny programu nám pršalo. A tak mokrí, špinaví, spotení, skoro mŕtvi sme skončili. A darček od Solfrid a Piera? Že nás odviezli domov a nemuseli sme v hustom daždi kráčať ďalších 45minút.

Bol to naozaj skvelý víkend. Utuženie priateľstiev. Spoznanie slabých a aj silných stránok, ..spoznanie osobností. No naozaj to bolo úžasné.. odporúčam každému si niečo také vyskúšať. Hoci som mala na druhý deň teplotu a problémy so žalúdkom, svalovicu na každom mieste môjho tela,... v srdci iba príjemný pocit :) :) :)

WILDERNESS SURVIVAL

Každý týždeň dostávame nejaké nové výzvy. Na tento týždeň sme mali iba predstaviť svoje slabé a silné stránky. Tak to bolo naozaj easy..
Ale tá dnešná výzva mi vyrazila asi aj dych. Presne ako znie v nadpise.. ideme prežiť v divočine.. :) všetko sa to začne v piatok o 18:30 a jediné povolené veci sú:
1. pracovné oblečenie
2. spacák
3. fľaška s vodou
4. baterka
trvať by to celé malo 22hodín. A nemám ani len tušenia, čo to bude keď to bude.., a ešte sú tu pravidlá ako: žiadny mobil, žiadny make-up, žiadne tužidlá na vlasy... :)
Ale znie to zaujímavo.. :) kráčať v noci lesom. Hm.. :) na budúce Vám o tom napíšem.. aké to vlastne bolo.. :)

Opäť v škole.. MISSION AGAIN.. :)

Opäť misia. Tentokrát to naozaj nebolo jednoduché sa rozhodnút pre misiu. Pre tentokrát bol podmienkou Mission trip. Čiže nemôžeme chodiť na misiu len tak, lebo chceme byť na hodinách.
Asi všetci viete, ale Bohu som povedala sumu, podľa ktorej som mala potvrdené, že tam mám ísť. A tak niekedy koncom januára ma čaká opäť Afrika, ale pre tentokrát Tanzánia a už sa naozaj neviem dočkať.. a veľmi sa teším na ten čas.

Z dvoch dni na biblickej škole sa stali dva roky...

Chcela by som Vám preložiť jeden článok, keďže viem, že nie všetci fandíte angličtine ako ja dnes :)
Ale ak áno, tak http://www.mariager-hojskole.dk/index.php?option=com_content&task=view&id=130&Itemid=1

Torunn, Geir a ich tri deti sú na biblickej škole ako výsledok životného volania, ktoré vyrástlo v niečo veľké. Predali dom a loď, dali výpoveď v práci a opustili komfort nórskeho prostrediam aby sa stali misionármi v Afrike. Celý tento proces začal pred 15 rokmi.

"Všetko to začalo, keď sme stretli Bruna Knutzena (bývalý riaditeľ na tejto škole pred 15 rokmi." rozprávaju Torunn a Geir.
"Rozprávali sme sa s ním, pretože sme mali volanie ísť na misiu do Afriky už od nášho detstva, ale bola tu neistota, či máme naozaj ísť. Náš rozhovor skončil s uvažovaním nad biblickou školou, ale nikdy to nešlo skutočne ďalej, možno preto, že ten čas nebol ten správny.

Namiesto toho, obaja trénovali. Torunn ako učiteľka a Geir ako stolár. Založili rodinu a domov s deťmi Stianom, Caroline a Oliverom, ktorý dnes majú 13, 10 a 5 rokov.

15 ročný sen sa stal skutočnosťou
Ale po 15 rokoch ich Boh začal znovu volať. Bol to zmätok myšlienok a pocitov, či si naozaj Boh želá, aby sa to stalo.
"Vedeli sme, že Boh chce niečo s nami vykonať, ale celkom sme nevedeli, o čo sa jedná. A tam sme začali žiadať Pána, aby nám zjavil, čo chce spraviť." hovorí Torunn.

"Začala som rozmýšlať o mene Bruno Knutzen znovu," pokračuje "A vtedy som si nevedela spomenúť, kto to bol - spevák, muzikan, kazateľ alebo niekto iný. Ale Geir to zachránil: Pamätal si letničnú školu v Dánsku, a tam sme šli na jej stránku a čítali sme si o tej škole. A zrazu, potom ako sme sa za to modlili, reklami sa zjavila - navštívte školu na dva dni zdarma."

Dva dni boli podstatnými
Iba na dva dni Torunn a Geir mohli navštíviť školu a boli to dva dni počas zimných prázdnin, a vtedy je najčastejšie nemožné zakúpiť si lístky na loď z Nórska do Dánska. Ale všetko šlo hladko a zrazu už sedeli na loďi do Dánska.

"Povedala som Bohu, ak je to správne miesto pre nás, tak mi dáš pokoj do duše a mysle, ak to je miesto kde potrebujeme byť. A keď sme už boli na ceste tam mala som pokoj vo svojom vnútri a pokračovalo to celú cestu." hovorí Torunn.
"Povedala som Bohu, že mi musí dať proroctvo. Nikdy som predtým neprijala proroctvo, ale ak by sme mali zobrať deti zo školy, skončiť našu prácu, všetko predať a cestovať do Dánska, musíme mať potvrdenie z hora.
A posledný deň na škole som dostala proroctvo. A to dalo rodine konečné pohnutie sa do Dánska a veľké rozhodnutie ísť na dva roky na biblickú školu z nášho bezpečného domovu."

ôsmeho ôsmy o ôsmej
Číslo osmej je biblický termín pre nový začiaok. Symbolicky, to bolo 8.augusta o ôsmej keď Torunn, Geir a ich tri deti prišli na biblickú školu pripravený spraviť prvú čiaru, začať od začiatku.

"Je jasné, že cestovanie do cudzej krajiny z rodnej krajiny je ťažké." hovorí Torunn. "Deti museli začať v novej škole s novými priateľmi a novým jazykom."
"Alebo Boh sa o nás postaral." hovrí Geir s presvedčením "Všetky naše vysoké záujmy ktoré sme mali a predsudky, ktoré sme mali o Božom volaní v našom živote sa stali zahanbujúce. A život, ktorý sme žili a vzdelanie, ktoré sme videli dnes môžme vidieť ako časť Božej školy."

Každý by mal mať skúsenosti
Torunn sa spolieha dopredu a hovorí: "V rovnakom čase sme zažili, po tom ako začala škola, že je na škole veľa vecí, ktoré sme sa mali naučiť dávno predtým, veci ktoré by som si priala poznať zo zboru.
Napríklad, očakávať a dôverovať Bohu. A mať "aha-zážitok" - to sme sa mohli naučiť skôr." usmieva sa a hovorí s entuziazmom: "Želám si, aby každý mal možnosť ísť na biblickú školu."
"Áno, špeciálne, keď sme dospelý a máme prácu a deti, tak strácame nadšenie, ktoré sme mali v mladosti." hovorí Geir a vysvetľuje "Paradoxom je, že hovoríš, že nemáš čas na Pána, čas na štúdium a čítanie, ale máš čas na pozeranie televízie niekoľko hodín týždenne."

Volanie nie je ukrižovanie

The Huuse family doesn’t see the calling for missionaries as a waiver.
»It is not a fasting where we are sitting in black clothes and throwing ashes on their heads, like,« says Torun with gestures.
»I thought I would be unhappy if we had to leave friends and family, 'crucify myself’, as it is written. Instead, I who have been a Christian my whole life and thought I’d seen it all, set new horizons. Now I see how my life so far simply has been taking a cup-full of the endless ocean.«
»Yes, a calling is really just something natural« supplements Geir. »Like a child growing up and at a time begins school. So is also the calling - it grows and then it must be released to live - live to the fullest.«

Huus rodina nevidí volanie pre misiu ako zriekanie sa.
"To nie je pôst kde musíš sedieť v čiernom oblečení a sypať si popol na hlavu." hovorí Torunn.
"Myslela som si, že budem nešťastná ak budem musieť opustiť priateľov a rodinu "ukrižovať samú seba" ako je napísané. Namiesto to, mne, ktorá som bola kresťankou celý zivot a myslela som si, že som všetko videla, bol daný nový pohľad. Teraz môžem vidieť ako bol môj život naplnený nekončiacim oceánom."
"Áno, volanie je skutočne niečo prirodzené." doplňuje Geir. "Ako dieťa vyrastie a začne so školou. A to je tiež volanie - skončí školu, musí ju opustiť aby začal žiť - žiť v plnosti."

Naozaj stále viac a viac ľudí chce robiť misiu. Veľa ľudí chcú ísť na misiu. Ale veľmi málo ľudí je misionármi. Bije Tvoje srdce pre misiu?

Ak máš, tak základnou vecou, ktorú musíš vedieť, keď pôjdeš je, že vieš kto je Tvojím Bohom. Poznáš Ho a On pozná Teba. Máš s Ním vzťah ako so svojím milovaným Oteckom, On Ti je bližší než Tvoj najbližší priateľ. Musíš byť pripravený čeliť tomu, že je Tým jediným, s ktorým možno budeš mať úzky vzťah alebo komunikáciu, ...
Poznáš svoj život? Vieš odpovedať na otázku kam smeruješ? Musíš poznať hlas Svojho pastiera. Musíš poznať hlas Ducha Svätého naozaj dokonale, lebo to budeš potrebovať. Musíš sa naučiť počuť plač a bolesť ľudí... si pripravený?

Dnes sme mali hodinu s Chin Do Kham, D.Min., Ph.D. - ja osobne nekladiem dôraz na tituly, ale tento muž ma naozaj zaujal. Nie je z Afriky, ale je z Ázie (to píšem len kvôli názvu tohto blogu). Tento muž vyrastal v Burme (štát, ktorý susedí s krajinami ako Čína, India, Laos,..). Narodil sa s astmou a žil uprostred džungle. Nemohol vychádzať von, lebo jeho astma bola naozaj silná. Keď mal 13rokov, tak sa spýtal svojej mamy, či sa dá zomrieť aj na samotu. Cítil sa osamelý, bez priateľov. Ale vo svojich 15rokoch prijal Ježiša. Otec ho následne vyhnal z domu. (v Burme je väčšina obyvateľov budhisti). Keď šiel na strednú školu raz do týždňa sa celý deň modlil a postil za svoju rodinu. Po jej skončení sa jeho rodina obrátila. Momentálne žije v Amerike, myslím že v Chicagu. Je prezidentom jednej organizáce www.gocd.org (odporúčam si pozrieť jeho najnovší projekt o vybudovaní domov pre rodiny) a ma dve vysoké školy. Kto by to len tušil, že z tohto malého chlapca umierajúceho na astmu raz bude človek, ktorý káže evanjelium po celom svete? Myslíš, že nemáš smerovanie? Alebo že Ťa ľudia a tento svet už úplne odpísali? Boh Ťa túži použiť!

Keby príde do zboru, alebo do kostola opitý človek, alebo zdrogovaný človek.. čo spravíš? Čo Ti prejde mysľou? Verím, že Ti nenapadne ho vyhodiť z budovy alebo "myslieť si svoje". Našou úlohou je padnúť na kolená a prosiť o milosť pre každého jedného človeka na tejto zemi.

"I riekol Hospodin: Dobre som videl biedu môjho ľudu v Egypte a počul som jeho volanie o pomoc pred jeho poháňačmi, lebo poznám jeho bolesti. 8 Zostúpil som, aby som ho vytrhol z moci Egypta a aby som ho vyviedol z tejto krajiny do dobrej a rozsiahlej krajiny, do krajiny oplývajúcej mliekom a medom, do krajiny Kanaáncov, Chetejcov, Amorejcov, Perizejcov, Chivijcov a Jebúsejcov. Teraz, hľa, volanie Izraelcov o pomoc došlo ku mne a videl som, ako ich Egypťania utláčajú. Choď teraz, pošlem ťa k faraónovi a vyvedieš môj ľud, Izraelcov z Egypta. Mojžiš však odpovedal Bohu: Kto som ja, aby som šiel k faraónovi a aby som vyviedol Izraelcov z Egypta? I riekol mu: Veď ja budem s tebou a toto ti bude znamením, že som ťa poslal: Keď vyvedieš ľud z Egypta, budete Bohu slúžiť na tomto vrchu." Ex 3:7-11

A toto nie je len návrh pre Mojžiša... toto je príkaz.. pre každého jedného z nás.

Žiadne ľudské snahy, predstavy, sny, myšlienky, snaženia sa, ... nemôžu pochopiť aká veľkosť, aká krása, aká láska, aké odovzdanie sa, ... sa tam skrýva.

Si dostatočne odvážny-a?

Začni čítaním textu :) potom pozri video: http://www.youtube.com/watch?v=HN8nv4tVFuA

Misia. Každý, kto zistil, že som bola na mesiac v Afrike mi napísal niečo v štýle. "Čo, Ty si bola v Afrike? To sa Ti ako podarilo? To je môj sen už veľmi dlho."

A jediné, čo môžem na to povedať je. TAK TEDA PRESTAŇ SNÍVAŤ SVOJE SNY A ZAČNI ICH ŽIŤ. Každý ma veľké predstavy.
Misia najčastejšie u ľudí znamená chudoba, trápenie, bolesť a Tvoja pomoc. Áno, je to tak.
Ale si si istý, že si pripravený na niečo také?

Ľudia niekde vo Philadelphii, čakajú v rade na jednu dráhu asi dve a pol hodiny v rade. A v okamihu, keď sa dostanú na radu, dostanú strach a rozmyslia si to. Odídu. Hoci sa toľko načakali. A vieš čo? Tá dráha je totálne bezpečná. A ľudia napriek tomu majú strach.
Teraz pozri video.

Misia je niečo bezpečné. Veď na Tvoj život nik nemôže siahnuť, lebo patríš Ježišovi. A predsa keď sa dostaneš do reality máš strach žiť niečo také celý život.
Misia nie je výlet na jeden mesiac. Ja som nebola na misii. Bola som mesiac v Afrike. Maľovala som steny, upratovala som, starala sa o deti, vyučovala, prebaľovala a kúpala tie najmenšie detičky, aké som kedy videla.

Znie to krásne. No nie? A hoci srdce ostalo tam niekde, možno zlomené chudobou, dotknuté hladom, rozbité smädom, ... možno vyšla aj nejaká slza, možno ich tieklo mnoho. Ale čo s tým, keď som opäť v Dánsku, kde sa jedlo nemôže druhýkrát ohrievať kvôli hygiene a tak ide do koša...

Čo je to mesiac? Misia je rozhodnutie na celý život. Možno som bola každý deň so Samuelom, ktorého rodičov zabili a on bol pri tom a bolo mu naozaj ublížené v jeho živote. A každý deň prišiel a chytil ma za ruku a prechádzal sa so mnou v areáli toho sirotinca = jeho domova. A viete si predstaviť jeho pohľad, keď som mu povedala, že budúci týždeň odchádzam? Viete si predstaviť, že on naozaj nerozumie tomu, načo tam ľudia prichádzajú iba na mesiac a nikdy viac sa nevrátia. A tak odpoveďou, či prídem aj budúci rok sa stalo len to, že niečo také nemôžem sľúbiť.
Čo je to mesiac pre tie bábätká, ktoré trošku priberú a majú viac starostlivosti a viac objatí a viac mojkania, keď aj tak po našom odchode začnú žiť to isté, čo predtým? Mesiac je tiež niečo, ale čo v porovnaní s ich celým životom?
Čo bol mesiac pre malého Jacoba, za ktorým som dennodenne chodila a pýtala sa prečo sa s nikým nehrá a prečo je taký smutný. Je pravda, že druhý týždeň ma už s úsmevom na tvári vítal objatím. Ale viete ako sa s ním lúčilo?

Misia nepozná limity. Misia nie je o jednom mesiaci.

Občas mi napadne myšlienka, že všetko by bolo jednoduchšie pokiaľ by viac nebolo zlo, alebo ľudí ktorí robia zlé veci. A to sú vlastne hriešnici. Niekedy by som chcela, aby to všetko zmizlo z tohto sveta. A potom si uvedomím, že by som bola prvou, ktorá by zmizla.

Kde sa to teda všetko zastavilo? Čo je Tvojím prvým krokom k misii? Láska.
Láska k ľuďom nie pre to, ako vyzerajú.
Láska k ľuďom nie pre to, ako sa ľudia správajú.
Láska k ľuďom nie pre to, čo pre Teba ľudia spravili...
Ale pre to, ŽE BOH SI ICH ZAMILOVAL. LEBO BOH SI NÁS ZAMILOVAL.
A vôbec nehľadí na to, čo sme spravili. Čo robíme. Prečo nevieme kráčať týmto smerom aj my?

Nigéria. Bolo to úžasné tam byť. Nemám slov na opísanie toho všetkého, čo sa tam stalo, čo sa tam deje. Nie sú to len ružové zážitky. Ale predsa sú to aj krásne veci.

Misionár z Nórska a vlastne z Konga je teraz na našej škole. Pustil nám film o dievčatách, ktoré boli znásilnené vojakmi. Dievčatá tam rozprávali koľko vojakov pri tom bolo, koľkí si ich vystriedali, ako sa to všetko udialo. Mal niečo medzi 30-45minút. Ja osobne som odišla z hodiny a mala som chuť ani neviem, čo spraviť. Ale skončilo to asi hodinovou prechádzkou, aby som aspoň trošku o niečom inom premýšľala.
Počula som mnoho iných príbehov a je mi z nich do plaču. A stále sa sama seba pýtam, či som naozaj dostatočne odvážna...

A čo Ty... si dostatočne odvážna-y?

Detičky papali :)

Pamätáte si príbeh Andrewa?

Celkom sme sa spolu skamarátili za ten mesiac, čo sme tam spolu boli :)

Občas boli aj nezhody...

A to najmä v dňoch, keď sme ženám, ktoré tam pracovali vysvetľovali ako sa správne starať o deti. A samozrejme chápem, že sa im to nepáčilo. Lebo sme im strkali ruky do výchovy a to asi nikto nemá rád. Lebo často hovoríš, čo robí zle, alebo čo by mal robiť inak.

Keď tu bola Solfrid minulý rok, tak im vysvetlila, že je dôležité, aby deti pili z fľašky mliečko. A aby ich nekŕmili lyžičkou zo šálky, keď sú to novonarodené deti.

A tak sme prišli a naozaj už nekŕmili lyžičkou a mali fľašky. Odstrihávali vrchy štuplíkov, aby detičky nemuseli cucať, ale aby im to išlo ľahko. Tým pádom mali hneď plné brušká, nevývijali sa im vzťahy na cicanie a žuvanie. Boli rýchlo hladné a keď opäť pýtali, tak im nedali, lebo už dostali...a tak sme všetky takéto cumlíky do fľašiek vyhodili. Kúpili nové fľašky. A tety prestali strihať. Verím, že to tak ostane na dlho. A že to opäť nie je tak ako to bolo. Lebo občas sme prišli a našli sme to všetkom v takom istom stave a museli sme všetko zopakovať.

Spôsob akým nosia deti sa podobá opicám. Naozaj, chytia pod pazuchu dieťa a takým rýchlym chvatom ho majú na chrbte priviazané šatkou.

Niekedy ma zastavali, že nemôžem zobrať dieťa vždy keď plače na ruky, lebo že si na to zvykne a v noci začne plakať a bude chcieť, aby ho utíšili. Ale že ony chcú v noci spať. Tak isto aj to, že nemám deti brať von, lebo je tam prach a slnko.

A veľa iných vecí sme riešili...

Deň tretí ...alebo prvýkrát v Mercy Home :)

Nemám ešte všetky fotky. Dokopy ich máme okolo 3000 ... asi aj viac. Tak potom popridávam.

Mercy Home je miestom, ktoré by sa dalo nazvať centrom pomoci. Je tu doktor a dennodenne tu chodia pacienti s rôznymi bolesťami a chorobami. V čase keď sme tam mi boli tak ich doktor dostal dovolenku, lebo na jeho miesto zasadla doktorka z Dánska, Linda. Zrazu chodili všetci k doktorovi :) biela doktorka tam nie je každý deň. A tak niektorí prichádzali len kvôli tomu, že ich poštípal komár alebo si proste niečo už vymysleli. No zlatí boli:)

Mercy Home ... tak tam bola aj škola. Myslím, že deväť tried a 240žiakov. Od maličkých trojročných až po nejakých 16ročných myslím. Keď nás prvýkrát videli, myslela som si, že prídem o svoje končatiny a vlasy a všetko. Všetci sa ma chytali a dotýkali a bolo to celkom milé, ale boli sme proste jak také atrakcie :) Ale časom sa to tak usadilo, keď sa nás všetci dotkli a spýtali sa, či naše vlasy sú našimi vlasmi... či sme v poriadku, keď máme znamienka. Či nás poštípali komáre, keď nám zbadali "pupáčiky" na tvári :) ...no proste boli sme záhadou prvý deň.

V Mercy Home bávalo 16 "veľkých" chlapcov (asi od 5 do 16) a 9dievčat. Staršie dievčatá sa starali o tie najmenšie bábätká a poobede mali školu. Naozaj ich máme za čo obdivovať. Sú to silné ženy, hoci majú len 13. Veľa z tých detí tam býva, lebo nemajú rodinu. Alebo peniaze. Alebo domov.
Maličké deti ste mohli vidieť na videu a ešte budem o nich veľa písať, lebo boli našou každodennou súčasťou.

A to bolo miesto, kde sme strávili každý jeden deň. Miesto, kde sme verím zmenili veľa vecí a spravili ich aspoň trošku krajšími.

Naše detičky, s ktorými sme boli každý deň

KEĎ SPINKALI :)

Prvý je Andrew. Predstavím ich viac neskôr. Druhá je Lovet. Tretí je Moses, ale v jazyku Housa, ktorým rozprávali ho volajú Musa. Šedrak je ten, ktorý chrápal :) potom bol Monday. Šiesta sa volá Noemi, siedmy je Michael (to video je len z mobilu), potom tam bol Isaac a posledná je malá Hadíža.

Ale nie sú tu vlastne všetky. Tak ešte bude viac fotiek :)

Príchod do nášho nového domova:)

Ešte k tomu autobusu :)

Šoférovať by som sa tam naozaj nikdy neodvážila. Je to maximálne nebezpečné. Cúvajú na dialniciach, parkujú kde si zmyslia, nesvietia, trúbia keď zatáčajú, keď brzdia, keď sa zdravia, ... úplne stále.

Ak by sme zomreli v Nigérii, tak by to bolo kvôli autonehode. No naozaj. Raz sme skoro nabúrali a potom toho šoféra Tunde vyhodil. Ale tak prvé dni sme sedeli úplne vystrašené a potom sme si už zvykli a prijali situáciu takú aká bola.

Inak, najčastejšie keď už prišiel druhý tím, tak nás vozil v aute Edward, tato Eddie :), na svojom aute... a keďže je nás šesť, tak sme to celkom nemuseli. Ale druhý 25členný tím zvykli natrepať do 12miestneho autobusu:)

Mercy Home Car... autobus, ktorým sme jazdili každý deň

Afrika a deň prvý

Výstup z lietadla a pocit, že si sa ocitol v skleníku pre ľudí :)

V tento prvý deň sme prespali u misionárov asi z Amerike "Baptist Guest House", kde to bolo naozaj krásne. V tedy sme si ešte nejak neuvedomovali to, že sa nachádzame v nejakom inom svete, alebo inej krajine. Babka s dedkom boli bieli :), tak nám to tak neprišlo.

V tento deň sme sa aj zoznámili s dcérou Solfrid Lindou. O ktorej sme sa s Miškou hneď na začiatku dohodli, že vyzerá jak doktorka misionárka z nejakého románu Rosamundy Pilcherovej :) :) :)

A vlastne tento deň bol o cestovaní... to nie je až také zaujímavé... tak to všetko pre zatiaľ. :)

Hello Eliáš a všetci ostatní :)

Na začiatok len tak v krátkosti, že ďakujem za všetky Vaše modlitby a povzbudenia a smsky a všetko ostatné. Naozaj si to vážim. A posnažím sa tu napísať o úplne všetkom. :)
Mám denník a veľa veľa strán z každého jedného dňa, tak sa Vám to nejak pokúsim tuto zhrnúť :)

Pre tentokrát už budem písať naozaj ja :)

Zajtra už v Dánsku ...

Tak, ako všetko iné (tu na zemi :)), aj misia sa končí ... Zajtra, 13.2 sa Ivonka vracia do Dánska.
Ostáva len dodať, že už sa tešíme na to, ako sa tento blog stane kompletný tým, že sem pridá vlastné videá, postrehy, skúsenosti zhodnotené s odstupom času, fotky všetkých tých detičiek a ľudí, ktorých postretala, miest, ktoré navštívila ...

Welcome home, Iwon! :)

Trinásta správa od Ivonky!!!

Ivonka napísala Zuzke:

Práve som sa dokúpala v obrovskom africkom vodopáde. A lepšie plávanie si predstaviť neviem. Naozaj je tu krásne. Už len Tarzan tu chýba :).

Dvanásta správa od Ivonky!!!

Hello. Miška vám ďakuje za modlitby, už sa má lepšie. Dnes sme boli pozvaní na svadbu a bolo super to vidieť. Mám už aj veľa videí a fotiek, tak sa teším, keď vám to ukážem. Zajtra opäť 7 hodín v zbore .. a potom už len 4 dni. :) Verím, že sa máte dobre všetci. Mám vás rada.

Jedenásta správa od Ivonky!!!

Prosím vás všetkých o modlitby za Mišku, lebo je opäť chorá a má maláriu. Malo by to byť v pohode za také dva - tri dni. Ale Boh sa o nás stará. Ale žehnajte jej, prosím.

Vraj by Mišku určite povzbudila aj nejaká tá smska ... takže jej môžete napísať na číslo 00421 915 116 348. Ďakujeme.

Viac dosť drsných informácií nájdete na wikipedii.

Desiata správa od Ivonky!!!

Každý človek v Afrike má kmeňové meno, ktoré niečo znamená. Ja som dnes dostala meno "Havilla" = the place, where you can find a gold (miesto, kde môžete nájsť zlato) :). Tak sa mi páči, že ma tak volajú.

Deviata správa od Ivonky!!!

Posledné dni strávila Ivonka a jej spolumisionári maľovaním dvoch miestností. Takže konečne to tam vraj majú pekné. Nuž, okrem duchovnej služby a starania sa o deti ešte aj drsná robošská práca. Dorazila ďalšia skupina Dánov, a zrejme bývajú v naozaj stiesnených priestoroch. Je ich 29, a Ivonka píše, že žiť s nimi nie je až také ružové. Ostáva jej už len 11 dní ...

Takže ako úmysel na modlitbu vám dávam pokoj vo vzťahoch, ktoré tam Iwon má. Problém je okrem fakt stiesnených životných podmienok asi v tom, že Dáni medzi sebou hovoria len dánsky, a tak komunikácia viazne medzi nimi a Iw.

Aduza a Tobi.

V pondelok prišlo nové dievčatko, ktoré má 14 dní. A volá sa nejak Aduza, ale nie som si tým istá. Prišla dehydrovaná. Jej mama sa o ňu vôbec nestarala a teraz je na psychiatrii, lebo je blázon. Bola napapaná a oblečená, keď sme ju vážili a nemala ani dve kilá. Takže je neuveriteľne chudá. Dávame jej papať každé 3 hodiny 40ml mliečka. Lebo viac by ani nemohla. Keby s nami nebola tá doktorka, tak by asi zomrela. Tak jej dávam papať. Ale pohlad na ňu je proste naozaj desivý. Ale pokrok je, že už plače, keď niečo potrebuje. Niekedy chce byť len na rukách. Ked prišla, tak nemohla ani plakať, proste nemala na to silu. A prišla a má zlaté náušnice v uškách a mala na sebe make-up. Proste bola namalovaná. A to je dosť zlé. Jej mama bola naozaj chorá.

Dnes som bola celé ráno s Tobim. A to je malý chlapček, ktorý ma pol roka, ale vôbec nevyzerá ako polročný. Je maličký. A som mu dávala papať, som ho prebalila, rozprávala som mu všetko možné, aj mi zaspal aj sa zobudil. A po štyroch hodinách so mnou sme ho nevedeli dať do postieľky. Lebo tam proste nechcel byť, stále plakal.

Andrewov príbeh.

Čo sa týka detí, tak sú naozaj krásne. Spočiatku mi bolo naozaj ťažké s nimi tráviť čas. Najmň s tými maličkými , ako je Sofi. Lebo stále mám v hlave ju. A je mi ich neuveriteľne ľúto. Sofi má proste všetko, a oni v podstate nič.

Je tu napríklad štvoročný Andrew. Je to albín - černoško, ktorý sa narodil bez pigmentu. Neviem, či poznáš takéto deti. Ja som o nich len počula. Ale až teraz si viem predstaviť, ako vlastne vyzerajú. Nevie rozprávať a chodí, akoby sa to práve naučil. A to všetko len preto, že je biely. Keď sa takéto dieťa narodí, tak je automaticky vyvrheľom v tejto krajine. Najčastejšie ich proste len živia. Ale sú odpadom, o ktorý sa netreba starať. A ak vyrastú, tak ich zabijú, vyzlečú z kože "lebo má magickú moc"... a potom budú mať v dome "požehnanie". Všetko sa tu točí okolo tradície a o tom, kto čo povedal. Keď sme prvý krát prišli k týmto deťom, tak sa všetky rozplakali. Museli sme odísť, lebo nikdy nevideli bielych ľudí. A postupne sme tam prichádzali, až nás nejak prijali. Ale Andrew bol iný. On nebol zvyknutý na to, že sa s ním niekto hrá, alebo že sa o neho niekto zaujíma. To, čo vedel bolo, že každý deň ho osprchujú, potom si môže ísť pre jedlo a potom ho dajú naspäť do postielky a tam proste len sedí. Hoci má 4 roky. Bolo to naozaj ťažké začať s ním akýkoľvek kontakt. Ale myslím, že to bolo štvrtý deň, keď som sa hrala s Mondayom a Andrew prišiel a začal sa hrať s nami. Najkrajšie bola na tom všetkom jeho postupnosť. Hádzali sme si plyšovú hračku a najskôr mi ju vždy len hodil kdesi do mnňa, alebo niekde úplne mimo. Ale po každom jednom hode sa približoval. Až sa ma dotkol raz a bol z toho taký mimo. Dalo to čas a celkom aj drinu sa k nemu priblížiť. Ale dnes, ak sa nemýlim, je desiaty den a už mi sedel na kolenách a dotýkal sa mi vlasov, tváre a proste skúmal všetko na mne. A nechal sa objať a proste sa chcel mojkač. Bol naozaj krásny. Viem síce, že toto všetko bude žiť len v čase, kým tu budeme, a že potom nastane opäť ignorancia. Ale verím, že sú to naozaj najkrajšie dni v jeho živote.

Photo je len ilustračné.

Ďalší mail od Ivonky!

Ivonka písala mail Ovečkám.

Niekedy sa nám tu podarí sa dostať na internet. Ale platia za každú minútu a keď som si pozrela pred chvílou maily a zistila som, že mám 64 mailov, tak ani som nepozerala, kto čo kedy chcel a písal. Ale tipujem, že väčšinou sú to reklamy.
Idem Ti písať o tom ako sa tu žije od kedy sme sem prišli (lebo si píšem každý deň, čo sme zažili, tak Ti to môžem trochu zhrnúť).

Prvú noc sme spali v Abuji v Baptist Guest Home. U takých dvoch belochov, asi Američanov. :) to bolo také v pohode, zlatí boli velmi. Čo sa týka afrického šoférovania, tak je to čosik strašné. To som este nezažila. Ešte len prvý deň a cúvali na diaľnici, keď minuli tú zákrutu, ktorá vedie preč z diaľnice, tak si to tam proste nacúvali. Ľudia chodia cez štvorprúdovky, ako by autá vôbec nechodili. A pritom jazdia naozaj ako blázni. Raz sme to aj my spravili, keď sme museli íst do obchodu. Ale s tým, že v strede bolo niečo, ako chodník. Čiže sme šli jak keby len cez jeden smer diaľnice. Ale tak mi stačilo ten jeden krát. Už sme aj defekt dostali raz. A inak nás každý deň vozia na takom minibuse pre dvanást ľudí. Na "novom" minibuse :D ...lebo ho práve kúpili. Ale inak sme skoro dvere na ňom dnes stratili. Cesty su úplne strašné. A tak sa tomu ani nedivím. Samé jamy, a vlastne ani nemajú asfaltové. Iba na tej "diaľnici"...

V nedeľu príde nový tím z Dánska. A to budú z vedľajšej školy, takže to budú sami teenegari a bude ich 25. Tak si neviem predstaviť, aké to bude. Či už čo sa týka dánčiny, lebo sme tu dve slovenky a 6 dánsky hovoriacich žien. A už mi to obcas trhá uši, keď sa rozprávaju stále po dánsky. Takže teraz to bude už asi naozaj bez angličtiny. Ešte, že tu je Miška. A hlavne, všetci budeme v jednom dome. S tou jednou kúpelkou. Sme to rátali a sprchovanie každý deň vyjde tak na 6 hodín :).
No, je to celkom sranda občas. Ale sprchovať sa musíš, aj hlavu si umývať každý deň, hoci je tá voda večer riadne ladová. Ale proste, to aké sme špinavé, to je čosi strašné. Ešte stále som si nič neprala. Ale to preto, že chodíme niekedy aj stále v tom istom špinavom, lebo veď deti nás aj tak na druhý deň úplne zničia :).

Inak chodím učiť do školy každý deň. Do Lifespringu. To sú okolo 12-14 ročné deti. Ale keď som tam bola prvý krát a chceli odo mňa pomôcť niečo v matematike, tak som nemala ani len poňatia, o čo tam ide. Ale potom som na to nejak prišla. Lebo oni majú veľa predmetov naraz a ja chodím cez celú triedu a kontrolujem a vysvetľujem. A čo sa týka Biblie, tak ju naozaj oproti týmto deťom nepoznám. Oni sypú jeden veršík za druhým. Stačí dať súradnice :)
.
Dnes som rozprávala svedecvto v DaystarAcademy. To je asi 200 teenagerov. Myslím, že boli celkom dotknutí, ale to skôr, lebo som im to dala formou kázania. ;) Celkom mi už nerobí problém vystúpiť pred tolkých ludí a rozprávat.
Inak v Mercy Home School je tiež okolo 200 detí, ktoré ťa proste žerú len kvôli tomu, že si biela. Chcú ťa chytať, nechápu, že máš svoje vlasy (tu v Nigériii ženám vlasy nerastú, všetky majú parochne). A tak je to niekedy otravné, keď sa na teba 20 detí nalepí a všetko, čo chcú je držať ťa a bijú sa o teba. Radšej mám tých, ktorých vôbec netrápi, akú áam farbu pokožky, ale ktoré proste chcú byť so mnou. Lebo aj také sú tu. :)

No, neviem, čo som ešte chcela. Asi to je celkom aj všetko. Mám sa celkom fajn, ale už by som aj chcela žiť v takom ozajskom svete na aký som zvyknutá. Kde mám to, čo potrebujem a vlastne aj to. č chcem. Tuto ani to, čo potrebuješ niekedy nemáš. Ale Solfridina dcéra je naozaj super. Má tridsať rokov a je doktorka. A tak s ňou som rada a vtedy mi moc nie je smutno. Ale oni odchádzajú v sobotu domov. Takže to ťažšie ešte len začne.
Ale tak, v Biblii sa píše v Jakubovi, že kto vie činiť dobré a nečiní, tak koná hriech. A tak to mám stále v hlave. Že naozaj ak ma deti majú radi, ak chcú byť so mnou, ak som použiteľná v tejto veci, tak chcem byť vytrvalá.
No, to je všetko idem dať ten notebook ďalej. Pozdrav všetkých odo mňa.

Osma správa od Ivonky!!!

Ivonka napísala smsku Sofinke, Neprišla celá - škoda, ale tak aspoň kúsok.

Som pri týchto deťoch naozaj vďačná, že si taká zdravá a krásna, šikovná a máš naozaj všetko. Buď požehnaná a pozdrav maminku a tatinka. A že nezabudni, že Ibika ľúbi Okiku a Oečky.

MAIL OD IVONKY.

Ahojte,

tak sa mi na chvilu vyskytla moznost napisat vam kratky mail. Ale je tu naopak klavesnica, tak mozno tu bude par chyb, ale som tu naozaj len na chvilu tak to nejdem opravovat. :)

Dakujem vam vsetkym ya smsky aj za vsetky povzbudenia a modlitby a vsetko co pre mna robite. Naozaj si to vazim.

Cas nam tu ide naozaj velmi velmi pomaly. Vcera som este mala teplotu a dnes som opat zdrava. :) takze naozaj som vdacna, ze ma nosite na modlitbach. Je to skvele vediet, ze tam niekde su ludia, ktorym na mne naozaj zalezi.

Este je pred nami 20 dni a nasa praca pozostava z toho, ze rano o siedmej mame ranajky, a o osmej sme v Mercy home, kde je asi 10 malickych deti, ktore treba prebalovat, krmit, hrat sa s nimi. Potom aj chodime ucit do skol a taktiez sa hrame so vsetkymi vekovymi kategoriami. Deti je tu dokopy asi 600, takze spavat chodime stale skor a skor. Sme totalne rozbite vecer.

Takze je to naozaj zaujimave tu byt. Verim, ze tie deti su stastne z nas. Mame vela prace kazdy jeden den a elektrina ide az niekedy vecer a to aj tak len do desiatej. Takze internet nie je casty. Elektrina vlastne niekedy vobec nejde. Najvacsia sranda je, ze sa sprchujeme vedrami. A ta voda aj tak nie je pitna. A raz sa mi stalo, ze som sa akoze sprchovala, vsade tma. Teda este islo svetlo. Ale zrazu sa to vyplo a ja som nevedela co skor, ci mam ist pre dalsie vedro vody a doumyvat sa. Lebo spinu mozte z nas obcas zoskrabovat. Alebo som mala kricat pre pomoc nech mi nejak posvietia :D

Ale inak je tu fajn. Obcas tazko, ale nejak tym vsetkym spolocne prechadzame. Vdaka este raz za sms. Vcera ta o tom ked uz si myslim, ze nevladzem, ze vtedy este vela zvladnem. Lebo mat teplotu v horucave a zvracat a taku bolest hlavy ... fuuu, som fakt chcela ist domov, lebo som si myslela, ze uz naozaj nevladzem.

Tak vdaka za starostlivost aj za vsetko. Este vladzem :) vela.

Asi si neprecitam maily ak odpisete lebo toto je notebook Solfrid a cez tyzden vobec nie je cas, obcas ani nestiham pisat do dennicku co sa stalo. A v sobotu Solfrid odchadza tak uz tu nebude.

Takze tak. Vdaka za vsetko. Naozaj. Keby nieco, tak sms ... Papa ...

A mam vas rada.

Ivonka

Siedma správa od Ivonky!!!

Pre Stanku :

Asi sa tu konečne naučím zabúdať na seba, na svoje potreby, či pocity ... je to škola pokory. Ale tak, raz sa to treba naučiť, aj keď takým tvrdým spôsobom, ale predsa. Posúvajú sa hranice ...

(druhá časť sms neprišla ...)

Šiesta správa od Ivonky!!!

Písala som Ivonke večer :
"Veď Boh má moc rozhojniť vo vás všetku milosť, aby ste mali vždy a vo všetkom všetkého dostatok na každý dobrý skutok." 2 Kor 9, 8 Ti žehnám, aby ti Boh dal silu a požehnanie pre všetko, čo robíš."

A Ivkina odpoveď :

Amen :). Práve sedím na posteli, lebo spíme na jednej tri a jedna ma v spánku vytlačila :). Ale už aj tak vlastne ideme vstávať. A dni sa občas riadne vlečú - ešte 20 dní. A chodíme domov viac a viac unavené a tak aj skorej a skorej do postele. Ale tie deti nás naozaj potrebujú. :)

Piata správa od Ivonky!!!

Svojej family Ivka napísala :

Ahoj tato a ostatní :). Máme sa tu dobre a každý deň sme viac a viac unavené. Sme s asi 500 deťmi, ktoré nechápu, že sme biele a tak nás stále chytajú. A tak ich učíme, staráme sa o ne, kŕmime.

Štvrtá správa od Ivonky!!!

Vďaka Jane, že mám istotu, že niekto ma nosí v modlitbách nonstop. Vážim si toho. Je to drsná práca a čaká ma 23 dní. Ale všetko to je na slávu Božiu. Keby to tak nebolo, tak to vzdám. Ale je :).

Určite sa za ňu modlime :).

Tretia správa od Ivonky!!!

Vôbec mi nejdú posielať smsky. Ale tak táto je pre všetkých. Bývame v dome. Elektrina je tu tak od 6:00 do 22:00. Pitná voda tu nikde nie je a sprchujeme sa kýblikmi. :) Ale inak sa tu býva super. Práca bola dnes dosť ťažká. Kázali sme, hrali sme drámu, hrali sme sa s asi 200 deťmi, ktoré sa nás proste dotýkajú, prebalujeme a kúpeme deti do troch rokov. Sme tam od 8:00 a práve sme sa vrátili (cca o 18:00). Úprimne, je to dosť ťažké tu byť. Ale nie som tu kvôli sebe.

Náboženstvá v Nigérii.

Islam – suniti 45 %
Protestantské 26 %
Rímskokatolícke 12 %
Africké kresťanstvo 11 %
Kmeňové náboženstvá 6 %

Misonári tam veru majú čo robiť .... a preto je tam naša Ivonka :)

Life in Nigeria.

Asi sa tam dajú stretnúť dosť rôzny ľudia .. toto sú tí militantnejší zdá sa.



Pár obrázkov z bežného života v krajine.

Nigéria a jej história.

Africký štát leží na severnom pobreží Guinejského zálivu. Močaristé, mangrovové pobrežie má dĺžku 800 km. Krajina dostala meno podľa rieky Niger. Táto vytvorila na pobreží širokú deltu. Z nížiny vystupujú náhorné plošiny Horného Guinejského prahu. Dosahujú priemernú výšku 300-600 m, najvyššie zasahuje náhorná plošina Jos (1780 m). Najvyšší bod štátu sa nachádza v mladých sopečných pohoriach vo východnej časti štátu. Popri severnej hranici sa tiahnu nížiny (panva Čadského jazera).

Nigéria je najľudnatejším štátom Afriky. Nezávislosť od britskej nadvlády získala v roku 1960. Má bohaté zdroje nerastných surovín (cín, kolumbit, železné rudy) i energetických surovín (hnedé uhlie, čierne uhlie, ropa, zemný plyn). Menšiu časť vyťaženej ropy a zemného plynu vyváža už spracované (petrochemický priemysel). Napriek tomu pre spracovateľský priemysel sú ešte stále charakteristické tradičné remeslá (textil, hrnčiarstvo).Modernejšie priemyselné odvetvia sa orientujú na výrobu spotrebného tovaru.

V delte rieky Niger sa pestuje ryža, bavlna, proso a na vyššie položených miestach podzemnica olejná, palma olejná, kakao a kaučukovník. Pre živočíšnu výrobu sú charakteristické všetky druhy chovu, a to od najzaostalejších až po najmodernejšie (veľkovýkrmne, mliečne farmy). Na africkom kontinente zaujíma vedúcu pozíciu v ťažbe vzácnych drevín.

Druhá správa od Ivonky!!!

Ivonka práve cestuje z hlavného mesta Abuja do mesta Kaduna - hlavného mesta nigérskeho štátu Kaduna. Je to o niečo bližšie k nám, než mesto Abuja - severnejšie. Na mape ho ľahko nájdete smerom hore od Abuja :).

Príroda a ľudia.

Pamätáte si Malého princa?
Bál sa stromov, ktoré sa volajú baobaby.
Tak presne také v Nigérii rastú!!!

Prvá správa od Ivonky!!!

Hi everybody :). 30 stupňová Nigéria o desiatej večer. Fú. Cestu sme prežili. A práve sedíme v aute s veľkým čiernym mužom Medze :) Sme rozbité a trošku sa bojíme ... Ale teším sa. Iw

Vlajka a mapy krajiny.

About Nigeria.

Nigérijská federatívna republika je štát v Afrike. Mottom tejto krajiny je Unity and Faith, Peace and Progress - Jednota a viera, mier a pokrok. Je prezidentskou republikou. Jej najbližšími susedmi sú Benin, Čad a Kamerun. Má rozlohu takmer 924 000 km² a podľa odhadu z roku 2005 asi 131 530 000 obyvateľov. Platnou menou v krajine je naira (NGN).

Hlavným mesto tejto krajiny je ABUJA. V tomto meste pôsobí, ak sa nemýlim, aj naša Ivon. Počet obyvateľov v tomto meste je 174 152 (2005), fakticky však vyše 300 000 a keď sa vezme do úvahy aj blízke okolie mesta, je to okolo 400 000 obyvateľov. Dodnes sa nepodarilo mestu dodať naozaj metropolitný ráz. Dlho bola Abuja najmä cez víkendy takmer prázdnym mestom, do ktorého sa presťahovali úradníci z Lagosu. Kultúrny a spoločenský život sa naďalej odohráva v Lagose, ktorý je aj najväčším mestom Nigérie. Veľa zahraničných veľvyslanectiev bolo do Abuje presunutých, ale veľa krajín si v Lagosu ponechalo aspoň konzulát. K panoráme Abuje neodmyslitelne patrí 400 m vysoká skala Aso, monilit, ktorý vznikol vodnou eróziou (viď foto).